Rozdelením disku sa na disku vytvorí niekoľko vzájomne nezávislých oddielov (angl. partition). Dá se to prirovnať k bytu rozdelenému stenami, pridaním nábytku do jednej miestnosti nemá na ostatné miestnosti žiadny vplyv.
Ak už na počítači máte nejaký operačný systém (Windows95, WindowsNT, OS/2, MacOS, Solaris, FreeBSD) a chcete na rovnaký disk ešte umiestniť Linux, asi sa nevyhnete prerozdeleniu disku. Všeobecne zmena oddielu, na ktorom je systém súborov, znamená stratu dát, takže si radšej disk pred zmenami do tabuľky diskových oddielov zálohujte. Podľa analógie s bytom a stenami, z bytu tiež radšej vynesiete všetok nábytok pred tým, ako budete prestavovať steny. Našťastie tu je pre niektorých používateľov alternaíivne riašenie Zmena rozdelenia disku bez straty dát pri štartovaní z DOSu, Win32 alebo OS/2, Oddiel 4.7.
Ako úplné minimum potrebuje GNU/Linux jeden diskový oddiel. Tento oddiel je využitý pre operačný systém, programy a používateľské dáta. Väčšina používateľov pokladá naviac za nutnosť mať vyčlenenú časť disku pre virtuálnu pamäť. Tento oddíl slúži operačnému systému ako odkladací priestor. Vyčlenením odkladacieho oddielu umožnia efektívnejšie využitie disku ako virtuálnej pamäte. Je tiež možné pre tento účel využiť obyčajný súbor, ale nie je to doporučené riešenie.
Väčšina používateľov vyčlení pre Linux viac ako jeden oddiel na disku. Sú k tomu dva dôvody. Prvým je bezpečnosť, pokiaľ sa poškodí systém súborov, väčšinou sa to týka iba jedného oddielu, takže potom musíte nahradiť zo záloh iba časť systému. Ako minimum môžete uvážiť vyčlenenie koreňového zväzku súborov. Ten obsahuje zásadné časti systému. Ak sa poškodí nejaký ďaľší oddiel, budete schopní spustiť Linux a napraviť chybu, môže Vám to ušetriť novú inštaláciu systému.
Druhý dôvod je obyčajne závažnejší pri pracovnom nasadení Linuxu, ale záleží na tom, na čo systém používate. Predstavte si situáciu, keď nejaký proces začne nekontrolovane zaberať diskový priestor. Pokiaľ ide o proces so superužívateľskými právami, môže zaplniť celý disk. Naruší chod systému, pretože Linux potrebuje pri behu vytvárať súbory. Taká situácia môže nastať z vonkajších príčin, napríklad nevyžiadaný e-mail Vám ľahko zaplní disk. Rozdelením disku na viac oddielov sa môžte chrániť pred mnohými problémami, v príklade uvedenom vyššie pri oddelení /var/spool/mail na zvláštnu časť disku bude systém fungovať, aj keď bude zahltený nevyžiadanou poštou.
Ďaľším dôvodom môže byť veľký IDE disk, na ktorom nepoužívate LBA alebo prekladací ovládač od výrobcu. Potom je nutné umiestniť koreňový oddiel do prvých 1024 cylindrov na disku (obvykle prvých 524 MB).
Jedinou nevýhodou pri používaní viac diskových oddielov je tá, že je ťažké dopredu odhadnúť kapacitu jednotlivých oddielov. Ak vytvoríte niektorý oddiel príliš malý, budete musieť systém inštalovať znovu alebo sa budete boriť s presúvaním súborov z oddielu, ktorého veľkosť ste podhodnotili. V opačnom prípade, keď vytvoríte zbytočne veľký oddiel, plytváte diskovým priestorom, ktorý by sa dal využiť inde. Diskový priestor je dnes síce lacný, ale prečo vyhadzovať peniaze oknom.
Je dôležité sa rozhodnúť, aký typ stroja vytvárate. Toto určí požiadavky na diskovú kapacitu a bude mať vplyv na schému rozdelenia disku.
Existuje istý počet štandardných "profilov", ktoré Debian ponúka pre Vaše pohodlie (pozrite Výber a inštalácia profilov, Oddiel 7.22). Profily sú jednoducho sady výberov balíkov, čím Vám uľahčujú prácu v tom, že ich nemusíte vyberať ručne.
Každý profil má veľkosť výsledného systému po dokončení inštalácie. Aj keď nepoužijete profily, je táto hodnota dôležitá pre plánovanie, pretože budete mať predstavu o tom, aké veľké oddiely máte spraviť.
Nasledujú niektoré dostupné profily a ich veľkosť:
Zapamätajte si, že veľkosti nezahŕňajú žiadne iné bežné súbory - používateľské
súbory, poštu a dáta. Je vždy dobré byť veľkorysým, keď odhadujete veľkosť
vlastných dát. Hlavne oddiel /var obsahuje množstvo stavových
informácií. Súbory dpkg (s informáciami o nainštalovaných
balíkoch) môžu ľahko zabrať 20MB, s log súbormi a ostatným, môžete pre
/var bežne vyhradiť najmenej 50MB.
BIOS všeobecne pridáva ďaľšie obmedzenia na rozdelenie disku. Je určené, koľko
môžete na disku pripraviť ``primárnych'' a ``logických'' oddielov. Niekedy
BIOS dokáže zaviesť systém iba z časti disku. Informácie k tejto téme dáva
dokument Linux
Partition HOWTO, tu uvádzame iba stručný prehľad.
``Primárne'' oddiely sú pôvodný koncept rozdelenia disku. Na disku môžu byť maximálne štyri. Toto obmedzenie prekonávajú oddiely ``rozšírené'' a ``logické''. Ak zmeníte jeden primárny oddiel na rozšírený, môžete tento priestor využiť na vytvorenie ľubovolného počtu logických častí. Na disku je možné vytvoriť maximálne jeden rozšírený oddiel.
Linux obmedzuje počet oddielov na 15 pre disky SCSI (tri primárne a dvanásť logických) a 63 oddielov na disku IDE (3 primárne a 60 logických).
Posledné obmedzenie, ktoré si musíte uvedomiť, sa týka umiestnenia oddielu s jadrom operačného systému. Oddiel sa musí nachádzať v prvých 1024 cylindroch na disku. Obyčajne je oddiel, z ktorého zavádzate systém, totožný s oddielom koreňového zväzku, skontrolujte, že sa Vám táto oblasť vošla do prvých 1024 cylindrov.
Veľké disky v niektorých prípadoch vyžadujú prepočet čísla cylindru pri
prístupe. Tieto režimy (napr. LBA) sa nastavujú v BIOSe. Viac sa dozviete v
Large Disk
HOWTO. V takom prípade sa musí oblasť, z ktorej sa zavádza systém,
vojsť do 1024. cylindru v novej, transformovanej geometrii.
Disky a oddiely na nich majú v Linuxe odlišné názvy ako v iných operačných systémoch. Budete potrebovať vedieť, ako sa zariadením v Linuxe prideľujú názvy.
Oddiely na diskoch sú rozlíšené pripojením čísla k názvu zariadení: ``sda1'' a ``sda2'' predstavujú prvý a druhý oddiel prvého disku na SCSI.
Napríklad predpokladajme počítač s dvomi diskami na zbernici SCSI na pozíciach 2 a 4. Prvému disku na pozícii 2 zodpovedá zariadenie sda, druhému sdb. Päť oddielov na disku ''sda'' by bolo pomenované ''sda1'', ``sda2'', ..., ``sda5''. Rovnaká schéma označenia platí aj pre disk ''sdb''.
Ak máte v počítači dva radiče pre SCSI, poradie diskov zistíte zo správ, ktoré sa vypisujú pri štarte Linuxu. Predpokladáme, že poznáte modelové označenia diskov.
Primárne oddiely sú v Linuxe reprezentované názvom disku a číslom oddielu od 1
po 4, napr. /dev/hda1 zodpovedá prvému primárnemu oddielu na
prvom disku na IDE. Logické oddiely sú číslované od 5, takže na rovnakom disku
má prvý logický oddiel označenie /dev/hda5. Rozšírený oddiel, tj.
primárny oddiel obsahujúci logické oddiely, sám o sebe použiteľný nie je. Toto
platí rovnako aj pre disky SCSI.
Ako sme už uviedli, ak máte miesto na disku, mali by ste si určite vytvoriť dva
oddiely - menší koreňový a väčší, na ktorom bude pripojený adresár
/usr. Väčšine používateľov stačia dva oddiely. Zvlášť v prípade,
že máte jeden malý disk, vytvorením mnohých oddielov plýtvate priestorom na
disku.
Ak chcete inštalovať viac programov, ktoré nie sú priamo súčasťou distribúcie,
môže sa Vám hodiť samostaný oddiel pre /usr/local. Pre počítač,
ktorý spracúva veľa pošty, má zmysel vytvoriť oddiel pre
/var/spool/mail. Niekedy je dobré oddeliť adresár
/tmp na oddiel s kapacitou 20 - 32 MB. Na serveri s viac
používateľmi je výhodné vymedziť veľký oddiel pre ich domovské adresáre /home.
Všeobecne platí, že rozdelenie disku sa líši od počítaču k počítaču a záleží,
na čo Linux používate.
Pri inštalácii komplikovanejšieho systému (napr. serveru) sa pozrite na
Multi Disk
HOWTO, na podrobnú informáciu. Tento odkaz môže byť zaujímavý
takisto pre sprostredkovateľov pripojenia k Internetu.
Zostáva otázka, koľko vyhradiť pre virtuálnu pamäť. Názory systémových administrátorov sú rôzne, jedna skúsenosť je mať rovnaké množstvo odkladacieho priestoru ako máte pamäte, pre väčšinu používateľov pritom nemá zmysel vytvoriť viac ako 64 MB virtuálnej pamäte. Samozrejme, že existujú výnimky, ak budete riešiť sústavu 10000 rovníc na počítači s 256 MB, budete potrebovať viac ako gigabyte odkladacieho priestoru. Pokiaľ potrebujete veľké množstvo virtuálnej pamäte, skúste umiestniť jej oddiely na rôzne disky.
Môj počítač má 32 MB paměti a 1,7 GB IDE disk na zariadení
/dev/hda. Na /dev/hda1 je oddiel pre iný operačný
systém s veľkosťou 500 MB (mal som ho vytvoriť len 200 MB, pretože ho skoro
nepoužívam). Odkladací oddiel má 32 MB a je na /dev/hda3. Zbytok
tj. asi 1,2 GB na /dev/hda2 je koreňový zväzok pre Linux.
Rozdelenie disku môžete urobiť buď preď inštaláciou Debianu alebo počas nej. If your computer will be solely dedicated to Debian, you should partition as part of the boot process (``Rozdeliť pevný disk'', Oddiel 7.5). If you have a machine with more than one operating system on it, you generally should let the native operating system create it's own partitions.
Nasledujúce sekcie obsahujú informácie o rozdeľovaní disku vo vašom prirodzenom operačnom systéme ešte pred inštaláciou. Poznamenajme, že si musíte zmapovať, ako váš existujúci operačný systém pomenúva oddiely; a ako jeho názvy zodpovedajú Linuxovým názvom zariadení. Pozrite Názvy zariadení v Linuxe, Oddiel 4.3.
Ak budete meniť diskové oddiely so súborovými zväzkami FAT alebo NTFS, doporučuje sa buď postup popísaný ďalej v texte alebo použitie programů zo systémov DOS alebo Windows. Nie je nutné robiť rozdelenie disku z týchto systémov, lepšie výsledky obvykle dosiahnete v Linuxe.
Jedna z najčastejších situácií je pridanie Debianu na systém, kde už je DOS (prípadne Windows 3.1), Windows 95, Windows 98, Windows NT alebo OS/2 bez toho, aby sa zničila predchádzajúca inštalácia. Ako už bolo vysvetlené v Pozadie, Oddiel 4.1, zmenšovanie veľkosti diskového oddielu vedie skoro určite k stráte dát, ak sa nespravia isté opatrenia. Metóda, ktorú tu popíšeme, síce nezaručuje, že neprídete o dáta, ale v praxi funguje veľmi dobre. Rozhodne si ale vytvorte zálohu dát.
Najprv sa rozhodnite, ako chcete disk rozdeliť. Postup v tejto sekcii rozdelí jeden oddiel na dva. Jeden bude obsahovať pôvodný operačný systém a druhý bude pre Debian. Behom inštalácie Debianu budete mať príležitosť druhú časť disku ďalej rozdeliť.
Postup sa zakladá na presune dát na začiatok oddielu a následnej zmene v záznamoch o rozdelení disku tak, že nedôjde k strate dát. Dôležité je, aby ste medzi presunutím dát a zmenou oddielov urobili čo najmenej operácií, znížite tak možnosť zápisu nejakého súboru do voľného miesta na oddieli a podarí sa Vám vydeliť z pôvodného oddielu väčšiu časť.
Budete potrebovať program fips, ktorý nájdete v adresári
tools na serveroch zrkadliacich distribúciu Debianu. Rozbaľte
archív a nakopírujte súbory RESTORRB.EXE, FIPS.EXE a
ERRORS.TXT na systémovú disketu. Systémová disketa sa vytvorí
příkazom sys a:. Program fips je doplnený veľmi kvalitným
popisom, ktorý iste oceníte v prípade, že používate pri prístupe na disk
kompresiu dát alebo diskový manažér. Vytvorte si systémovú disketu a pred
tým, ako začnete defragmentáciu, prečítajte si dokumentáciu.
Ďaľší krok je presun dát na začiatok oddielu. To dokáže program
defrag, ktorý je súčasťou systému DOS verzie 6.0 a neskorších
verzií. Dokumentácia k programu fips obsahuje zoznam iných
programov, ktoré môžete na túto úlohu použiť. Ak používate Windows 95, musíte
použiť ich verziu programu defrag, pretože verzia pre DOS nezvláda
FAT32.
Po ukončení defragmentácie disku, ktorá môže na väčších diskoch chvíľu trvať, zaveďte systém z pripravenej systémovej diskety. Spustite a:\fips a postupujte podľa návodu.
Pozn. Existujú ďaľšie programy pre správu disku, pokiaľ s programom
fips nebudete úspešní.
Pri vytváraní oddielov pre DOS alebo zmene ich veľkosti pozorovali niektorí
používatelia problémy s takto pripravenými oddielmi. Niekedy sa zhoršil výkon,
časté ťažkosti s programom scandisk alebo divné chyby systémov DOS
a Windows.
Kedykoľvek vytvoríte alebo zmeníte veľkosť oddielu určeného pre DOS, je dobré
vymazať prvých pár sektorov. Pred spuštením programu format v
systému DOS, urobte z Linuxu
dd if=/dev/zero of=/dev/hdXX bs=512 count=4